Keď sa vám život poskladá ako puzzle

Poznáte svoje poslanie?

Keď sa pred pár rokmi skončil projekt, na ktorom som vtedy pracovala ako projektová manažérka, povedala som si, že si nejdem hľadať iba nejakú ľubovoľnú ďalšiu prácu. Mala som 40 rokov, čas, kedy sa obvykle človek tak nejako prirodzene začne viac zamýšľať nad zmyslom svojho života. Čas bilancovania, kedy už je jasné že máme za sebou minimálne polovicu svojho života, a nevieme, koľko rokov nás ešte čaká a v akom stave ich prežijeme. A tak som sa rozhodla nemrhať svojim časom na prácu kvôli peniazom na živobytie, ale zistiť, aké je moje poslanie, a začať pracovať na jeho naplnení.

Bola to krásna aj strastiplná cesta, ale to je dlhý príbeh na inokedy. V skratke poviem len, že v priebehu nasledujúcich rokov som si prešla rôznymi fázami, kým som sa dopracovala k súčasnému stavu spokojnosti so sebou, svojou prácou aj so svojím životom. Stále som však kdesi na pozadí vnímala pocit, že to ešte nie je všetko. Ako keď máte jednotlivé dieliky puzzle, ale ešte neviete, ktoré s čím spojiť, a či všetky sú súčasťou tej istej skladačky.

V správnom čase na správnom mieste

Až prišiel čas, kedy sa všetko spojilo. Zúčastnila som sa v rámci štúdia na geomancie na škole Hagia Chora seminára s Markom Pogačnikom v pyramídovom údolí v Bosne.

Súčasťou bola aj meditácia v podzemnom labyrinte pri jednom z keramických megalitov,  o ktorých Marko tvrdil že obsahujú semienka informácií ako posolstvo od dávnych civilizácií pred nami. Skúsila som teda v meditácii položiť otázku. Ešte som si ju v hlave ani nedopovedala, a už som vedela odpoveď! Nebolo to tak, že  by som počula hlas, ktorý mi odpovedá. Proste som poznala celú komplexnú odpoveď, v tej sekunde. Keby mi to niekto chcel porozprávať, asi by mu to zabralo dosť času a neviem, či by sa mu to podarilo mi vysvetliť. Takto som ale odpoveď jednoducho mala vo vedomí, celú a úplnú. Bolo to tak jednoduché, že som sa musela skoro smiať, ako často nevidíme veci, ktoré máme rovno pod nosom na zlatom podnose.

„…stačí iba byť…“

Ach, koľko krát som sa vo svojom období hľadania v ezoterických knihách stretla s týmto slovným spojením! Viac som neznášala už len „…všetky odpovede máme v sebe…“. A hoci postupne som začala chápať, čo sa tým myslí, úplne do hĺbky podstaty som to precítila až tam v tuneli labyrintu, pri niekoľko tonovom keramickom megalite starom 30 000 rokov. Iba byť, naladiť sa a nechať sa životom viesť.

Po návrate udalosti nabrali rýchly spád. Pustila som svoje plány a očakávania, a iba nechala, nech si ma život sám poposúva tam, kde ma Vesmír chce mať. A tak mi prišli informácie, ktoré ma priviedli k novým ľuďom, od ktorých som zase získala ďalšie informácie, a vďaka tomu mi jedného dňa (konkrétne 9.9.) konečne docvaklo v plnom rozsahu, na čo som sem v tomto živote prišla, čo je teraz mojou úlohou aj ako to môžem zrealizovať!

Vybavili sa mi situácie z minulosti, kedy som urobila prvé kroky bez toho, aby som tušila k čomu povedú.

• ako som v roku 2002 založila živnosť s názvom Ars Vivendi (z latinčiny Umenie Žiť), lebo som nevedela či sa idem venovať interiérovému dizajnu, cestovnému ruchu alebo práci s koňmi a toto mi prišlo také použiteľné pre ktorúkoľvek z týchto oblastí
• ako som si v roku 2010 dovolila vystúpiť z kolotoča pracovných a iných povinností a nastúpila na intenzívnu cestu sebarozvoja a hľadania zmyslu života
• ako som o rok neskôr našla odvahu začať sa naplno venovať už iba feng shui, a popri doplnkovom štúdiu na zvýšenie kvalifikácie v tejto oblasti som objavila nový svet energií a  príčinných súvislostí
• ako som v 2015 začala svoje vedomosti a skúsenosti ponúkať aj prostredníctvom internetu, a vymyslela geniálny online projekt, ako pomôcť ľuďom zmeniť svoj život k lepšiemu a dovoliť si realizovať svoje sny
• ako ma o rok neskôr volanie duše priviedlo k štúdiu geomancie v Nemecku

Neviem ani spočítať, koľkokrát som za posledné 3 roky zažila hlboký A-HA moment a doplnila si ďalší dielik skladačky do stavebnice Život. Napriek tomu som ale kdesi na pozadí cítila, že ešte niečo chýba, ešte niečo má prísť. Je priam symbolické, že ten „posledný ťuk“ prišiel práve na poslednom zo série seminárov v rámci  štúdia na Hagia Chora, kde každý jeden zo seminárov bol pre mňa transformačný a posúval ma stále bližšie k sebe, k svojej podstate.

A tak mám teraz plné ruky práce, aby som to svoje poslanie naplnila najlepšie, ako viem. Tento blog je jeho súčasťou, rovnako ako klub Ars Vivendi, ktorého brány pre vás čoskoro otvorím.